Paleolitické ženské figúrky je potrebné vnímať v kontexte animizmu vo vzťahu k prírodnému svetu. Mindset ľudí v tomto období je nastavený na vnímanie sveta ako živého organizmu, ktorý bol nerozlučne prepletený s ľudským životom. Hovoríme o národoch lovcov a zberačov v celej histórii a na celom svete, kde po prvýkrát sa objavuje slovo šamanizmus. V oboch prípadoch, šaman, ako aj jaskynný umelec resp. umelec vytvárajúci figurínky, bol pravdepodobne tou istou osobou pochádzajúcou z neskorého paleolitického obdobia, a tými boli najpravdepodobnejšie ženy.
Paleolitické ženské figúrky, z ktorých niektoré sú terioantropické (t.z. týkajúce sa náboženstiev, v ktorých sú uctievané božstvá čiastočne ľudskej a čiastočne zvieracej formy), možno logicky považovať za súčasť širšieho dôrazu na ženský aspekt plodnosti. Tieto figúrky boli pravdepodobne súčasťou rituálu, ktorý chcel magickými prostriedkami zvýšiť zvieraciu, ako aj ľudskú plodnosť. Umelecké reprezentácie v podobe týchto sošiek sú považované za Bohyňu Matku asi zpred 25 000 rokov, ktorá pokračuje až do vzniku hutníckych spoločností v období neolitu.
Paleolitické figúrky treba vnímať v kontexte animizmu vo vzťahu k prírodnému svetu. Mindset ľudí v tomto období je nastavený na vnímanie sveta ako živého organizmu, ktorý bol nerozlučne prepletený s ľudským životom.Hovoríme o národoch lovcov a zberačov v celej histórii a na celom svete, kde po prvýkrát sa objavuje slovo šamanizmus. V oboch prípadoch, šaman, ako aj jaskynný umelec resp. umelec vytvárajúci figurínky, bol pravdepodobne tou istou osobou pochádzajúcou z neskorého paleolitického obdobia, a tými boli najpravdepodobnejšie ženy. Pre raných Homo sapiens bolo umenie silným prostriedkom komunikácie a naplňovania vyšších zámerov. V paleolitických jaskyniach boli nájdené mnohé maľby a sochy, ale nemusia nevyhnutne znázorňovať každodenný život zvierat okolo vtedajšieho človeka.
Paleolitické umenie a figúrky nie sú svetské, pretože predstavujú neoddeliteľnú súčasť rituálneho a magického života raného ľudstva. Spoločenstvá raného obyvateľstva z paleolitického obdobia boli vysoko rozvinuté kulty, ktoré využívali magické náboženstvo k tomu, aby vyjadrili svoje hlboké city. Výsledkom bola následne migrácia gravírskej kultúry do bývalého Horného Aurignacionu. Preto východná a stredná Európa prijala ázijskú migráciu na začiatku horného paleolitu. Napr, kult Venuše pochádza z doliny Don, južného Ruska a západnej Ázie.
Prvé prehistorické ženské figúrky boli prvýkrát vykopané v 90. rokoch 20. storočia, a od druhej svetovej vojny boli vystavené množstvu interpretačných scenárov a rámcov, s počiatočným zameraním „... vyjadrené v zmysle plodnosti, reprodukcie a náboženského vyznania. sily… interpretačný dôraz sa v poslednom čase sústreďuje na otázky gynekológie a pôrodníctva ... postavenie žien, úlohy rodového delenia práce, rôzne aspekty ženstva a dokonca ženy ako sexuálne objekty.“ (White, 2006; Rice, 1981; Gimbutas, 1989; Duhard, 1993; Soffer, 2000).
Ako archeologické artefakty reprezentujú ženy „Symbol Matky“, známe aj pod menom „Venuše“, datované v rozsiahlom časovom meradle z rôznych regiónov so značnou variabilitou formy, štýlu, výzdoby a kontextu. Figúrky, či miniatúrne sošky z kameňa, kostí, rohoviny a slonoviny reprezentovali mnohé božstvá. Objavili sa v období medzi 27 000 a 25 000 p.n.l., pričom asi 300 z nich bolo nájdených medzi Francúzskom a strednou Sibírou. „Venuše“ z horného paleolitu sú malé, vyrezávané a zvyčajne korpulentné postavy. Väčšina paleolitických figurín pochádza z horného paleolitu. Archeologické nálezy svedčia o migrácii populácií na západnú pologuľu pred koncom paleolitu, ktorá trvala 2,5 milióna rokov až do neolitu okolo 10 000 p.n.l.
Jedna z prvých známych figúriek sa nazýva Venuša Dolných Vestoníc a pochádza z Gravettianskej kultúry okolo 29 000 až 25 000 pred Kr. Venuša z Willendorfu je slávnym príkladom pleistocénnych figurín z obdobia zpred asi 20 000 rokmi a považuje sa za jednu z prvých reprezentácií prvej pravekej Bohyne Matky. Venuša z Willendorfu je 11,1 cm vysoká socha oolitického vápenca, ktorá nie je miestnou, je z Dolného Rakúska. Vytvorená medzi 24 000 a 22 000 p.n.l., je zafarbená červeným okrom a nie je vyrezávaná tak, aby stála sama, ale pravdepodobne bola držaná. Venuša z Willendorfu je vyrobená z oolitického pórovitého vápenca. Je zaujímavé, že takýto materiál sa nenachádza v oblasti, kde sa figurína našla. Po istý čas zostal pôvod Venuše pre výskumníkov záhadou. Zamestnanci Prírodovedného múzea vo Viedni, kde je dnes figúrka uložená, však pomohli zdvihnúť závoj tajomstva. Pravdepodobne sa vápenec ťažil neďaleko českého mesta Brna, ktoré je od Willendorfu vzdialené cca 140 km. Nachádza sa tu Tatranská Skala, ktorej vápencový masív je svojím zložením veľmi podobný materiálu, z ktorého je Venuša vytvorená. Ostáva však tajomstvom, či bola figúrka vyrobená v blízkosti mesta Brna alebo vo Willendorfe, kam bol materiál dovezený.
Ďalším zaujímavým faktom je aj skutočnosť, že figurína bola pôvodne zakrytá. Táto skutočnosť hovorí v prospech predpokladu o rituálnom účele figuríny. Najčastejšie boli kultové predmety pokryté okrom. V prospech tejto verzie svedčí aj absencia podrobného rozpracovania čŕt tváre. V staroveku sa verilo, že tvár je vonkajším vyjadrením osobnosti. Postavy, ktoré sú akoby bez tváre, stvárňujú niečo viac než len ľudí. Pravdepodobne Venuša z Willendorfu a podobné figúrky boli rituálnymi predmetmi kultu plodnosti, oslavujúceho pôrod, plodnosť a hojnosť. Zväčšené bruško a zadok by tiež mohli symbolizovať oporu a bezpečie. Nesmieme zabúdať, že v dávnych dobách našich predkov sa jedlo získavalo tvrdou prácou a hlad bol častým javom vtedajších spoločností. Preto boli ženy s plnými krivkami považované za dobre vyživované, zdravé a bohaté, schopné rodiť silné a odolné deti.
Venuša z Willendorfu a podobné figúrky majú množstvo parametrov, ktoré umožňujú ich kombináciu do jednej kategórie umeleckých predmetov. Jedná sa o ladné formy, malú hlavu, výrazné sexuálne vlastnosti, častú absenciu alebo mierne vypracovanie rúk a nôh. Mnoho figúrok má siluetu v tvare diamantu. Najobjemnejšou časťou postavy býva prevažne brucho a zadok. Nohy a hlava sú oveľa menšie, akoby tvorili vrcholy kosoštvorca. Medzi vedcami sa vedú diskusie o tom, či je takáto štruktúra obrazom skutočných foriem tela nájdených v niektorých afrických národoch (steatopygia), alebo či je prvkom kultu plodnosti.
Tieto ženské figúrky boli v počiatočnej analýze rozdelené do najmenej troch rôznych skupín. Po prvé, Univerzálna Matka alebo typ Isis; po druhé, typ Posvätná Žena (Divine Woman) alebo Ishtar, a po tretie; zosobnený typ Yoni alebo Baubo. Všetky tri typy sa navzájom od seba líšia a boli „… odvodené od odlišného náboženstva, t. z. psychologického, sentimentu, a preto sa mu dalo rozlišovacie meno ako Bohyňa.“ (Murray, 1934). Najstaršie maľby poukazujú na zmyselné a hojne oblé ženské postavy. Niektoré vyrezávané sošky žien a jaskynné maľby sú považované za staré viac ako 35 000 rokov. Napríklad Venuša Berekata Ram je zo stredného paleolitu z Golanských výšin - a ak z obdobia Acheuleanov, pravdepodobne boli vytvorené človekom typu Homo erectus.
V pravekých spoločnostiach nie je účel neolitických figúr dokonale pochopený a vyvoláva otázky týkajúce sa nášho poňatia praveku. Univerzálna matka, pravá „Bohyňa Matka“, má niekoľko zobrazení. Po prvé: s plnými prsiami a prehnanými tvarmi zobrazená Pannou Laussel; po druhé, jej zobrazenie s dieťaťom v náručí, ktoré cicalo alebo bolo držané tak, ako v zobrazení príbehu Isis a Horusa; a po tretie ako žena v požehnanom stave (tehotná), ako ukazuje egyptská bohyňa Ta-urt.
Záťaž na materské orgány naznačuje ich povahu ako ochranných amuletov počas pôrodu s jasnou funkciou plodnosti. Figúrky z obdobia neolitu, obdobia roľníctva a poľnohospodárstva, zobrazujú rozmanité predstavy o Bohyni Matke približne zpred 10 000 p.n.l. Reprezentatívne obrazy sa vyskytujú vo všetkých prehistorických kultúrach s pravidelnými sezónnymi povolaniami a chovom zvierat (Gimbutas, 1982), ale v podstate „… prevládajúce figúrky žien nad figúrkami mužov v najskorších úrovniach všetkých kultúr, ktoré sa vyskytujú na starovekom Blízkom východe, východne od Stredozemného mora až do údolia Indus poukazujú na to, že pozornosť bola v prvom rade sústredená na ženské aspekty procesu generácie.“(James, 1957).
Uvádza sa tiež, že tieto ušľachtilé figúrky a sochy boli pri zvláštnych príležitostiach odovzdávané ďalej matkami a kňažkami (Gimbutas, 1989). Formy Univerzálnej Matky sú evidentne známe v starovekom svete. Najskoršie symboly vyryté na skalách, kostiach alebo rohoch „… odrážajú hlbokú vieru v Bohyňu, ktorá vytvára život, a ktorá predstavuje stále ten istý jeden zdroj, aj keď je zobrazená v mnohých podobách“. (Gimbutas, 1991).
V poslednej časti tejto "trilógie" budeme rozoberať tému o prvých zmienkách termínu Bohyňa Matka a Matka Zeme. Prvú časť o Predkoch Bohyne nájdete v článku >> TU
S Láskou,
Poďakovanie: Týmto sa chcem poďakovať za inšpiratívne vhľady k tejto téme stránke https://moscsp.ru/sk
P.S.: Ak sa vám tento príspevok páčil a túžite ho zdieľať, urobte tak prosím, v jeho kompletnom znení aj s uvedením zdroja / linku. Kopírovanie článku, ako aj jeho jednotlivých častí je dovolené iba so súhlasom autora! Ďakujem❤️♀🙌🏼! Zistite, či ste vo vibračnom súlade so svojimi cieľmi a ako čo najlepšie postupovať pri týchto magických frekvenciách, a objednajte si svoj osobný výklad KARMICKEJ ASTROLÓGIE & CESTY DUŠE >> Bližšie info v časti ONLINE SLUŽBY